Mal to byť zraz, ktorý odpáli sezónu a znamená pre nás niečo nepoznané, teda novú pôdu a ľudí v susednej zemi moravskej. Ak si dobre pamätám, asi som ja najviac tlačil na to, aby sme tam išli, samozrejme kolega z Čadce zelo odolával do poslednej chvíle, no napokon sa podvolil a prestal robiť drahoty. Tak isto sme sa dohodli aj s Mr_Kuj-om a dlho neostalo pri plánoch a priblížil sa deň cesty.

Mne ako vždy keď si chcem vybrať dovolenku, nastali problémy, ale nakoniec sa všetko podarilo: môj priamy nadriadený Dr. dal za mňa ruku do ohňa a ja som sa v piatok ráno mohol vydať aj so zelom na dlhú cestu plnú záhad, nástrah ba i dobrodružstiev... Mr_Kuj sa cukal, že on po diaľnici nejde, lebo má inú "overenú" trasu a tak vyštartoval oveľa skôr ako my na svojom "modrom kompote", môj "záhradný trpaslík" ráno čakal v plnej kráse na svoj výletík a tak sa vydal smerom na Žilinu. Problémový úsek Strečno zvládol v pohode a tak som už len čakal na dohodnutom mieste zela so svojim "mojkom". Keďže oba naše tátoše boli poriadne smädné, šli sme ich napojiť, no a tu sa vyskytla prvá nečakaná vec. V momente ako sme obaja spokojne naliali olej do nádrží a vzali pištole do rúk, zistili sme, že benzín došiel a tak sme s cigaretou v ruke čakali, až sa cisterna vyprázdni a my môžeme tankovať. Kým som však natankoval, už behala pani pumpárka a vešala tabuľky, že kartou sa platiť nedá a my sme opäť čakali, kým sa vrátime do tretieho tisícročia plného digitálnych vymožeností. V tej chvíli nám už volal svetobežník Mr_Kuj, že je plný očakávaní v Novom Meste nad Váhom a jeho "modrý kompot" zvládol osvedčenú trasu v super čase. Tak sme obaja kopli do vrtule a fárali smer Nové Mesto nad Váhom. Po krásnej hodinke a pol sme dorazili ku slnkom morenému Kujovi a pokračovali smerom Holíč - Hodonín za neustáleho komentovania strašného stavu vozovky cez vysielačky. V Holíči nás čakali puskovci z Trnavy, no márne. Záhradný trpaslík opäť raz potvrdil svoju zlú povesť a asi kilometer pred Holíčom povolil klinový remeň a tak puskovci museli k nám na poľnú cestičku, kde som menil klinový remeň na niekoľkokrát z dôvodu nepasovania rozmerov. Pri montáži sa však zistilo, že remeň nepovolil preto, že trpaslík si to fáral vyše 100 km/h, ale závit ktorý mal na svedomí držanie konzoly dynama, bol nenávratne preč aj so šrobom a tak dynamo behalo ako chcelo. Všetko som dotiahol v rámci možností a schopností a plný stresov či dôjdem, vyrazili sme svorne smerom Morava. Puskovci Pali na bufíkovi, Inga s limčou na panenskej jazde, každý na svojom fešákovi, ja na záhradnom trpaslíkovi, zelo na mojkovi a Mr_Kuj na modrom kompotovi. Niekoľko km pred cieľom sa nám do vysielačiek začali miešať nezvyčajné hlasy, ktoré sme nevedeli identifikovať. Hneď pri bráne som spoznal človeka, ktorému som bol dlžníkom ešte zo zrazu v Nitre a už zase som mal na neho požiadavku, bol to Peter Schober. Hneď som mu popísal, čo sa stalo a on mi prisľúbil pomoc na druhý deň. Našli sme si teda miesta vyhovujúce pre stanovanie a začali vykladať. V momente ako sa postavil jeden stan a Pali TT chcel niečo z auta, začali éterom lietať samé vyberané slová, ktoré poznáme skôr ako oplzlé, vulgárne a silné expresívne slová pejoratívneho významu... Pali totiž nemohol nájsť kľúče a bol presvedčený, že mu ich niekto odcudzil, no po istej chvíli sa zistilo, že mu vypadli v mieste, kde sa neskôr rozprestieral stan.

Keď už bolo všetko ako tak pochystané, vydali sme sa smerom oheň, nakoľko boli už neskoršie večerné hodiny, lebo náš presun bol o trošku neplánovane predĺžený a kým sme všetky stany postavili, bola aj tma. Bolo tam viacero dobrých partií, no my ako nováčikovia na zahraničnej pôde, osobne sme poznali len sami seba. Neskôr sme sa však nejako dostali do partie metráka a jeho kamarátov, ktorých sme neskôr nazvali podľa maximum turbulenc "maxíci". Boli to chlapiny ako sa patrí a čo sa týka spotreby tekutých svetríkov, veru neradno s nimi začať súťažiť... Zelo ale s nimi súťažil a dostal sa do stavu kedy na seba oblieka montérky a dáva sa do polohy, v akej sa opravujú na trabante kardany, no a keďže trabant nemá kardan, celá poloha spočíva v ležaní pod autom s neprítomným pohľadom... Ja som sa presunul k ohňu, kde bola skvele baviaca sa partia, no pre mňa v tej chvíli úplne neznáma. Nepamätám si presne, kto tam sedel a kto nie, ale viem, že pri tom ohni som spoznal aj človeka, ktorého mám dodnes veľmi rád...

Ten oheň horel veľmi dlho až do rána a pri ňom sedeli, či ležali samí dobrí ľudia a debatovali o veciach medzi nebom a zemou a o samých nepodstatných veciach, no aj keď to boli mnohokrát len reči o ničom a všetkom, robili náladu a pohodu, ktorá tvorí priateľov...

Po krátkom, možno hodinovom spánku všetkých ohňa zúčastnených, sa tí ktorí mohli, vydali na spanilú jazdu. Žiaľ, ja som patril k tým, čo by ešte nafúkali a keďže som mal poruchu, tak som čakal na zásielku z Brna, odkiaľ cestovali závitníky na nový závit pre šrob, ktorý mi mal zaručiť bezpečný návrat domov na ceste dlhej 300km. Slniečko pražilo, všetkým sponzorovalo ďalšie pivo, no a ja som bol predvolaný jedným z organizátorov na koberček aj s trpaslíkom, kde sa totiž mala odohrať oprava. Kým však závitníky dorazili, stihol som sa ako mnohí aj ja vykúpať a sledovať rozmanité súťaže ako voľba missáka trabanťáka, plavba na plavidle, ktoré bolo vopred navrhované tak, aby posádka isto ukázala, či sa nebojí vody a taktiež nechýbala aj súťaž na čas vymeniť rezervu. Postarané bolo však aj o najmenších účastníkov zrazu - deti, za sladkú odmenu v podobe trabanta kreslili svoje predstavy o dokonalom trabíkovi a zabávali sa.

K večeru, keď sa mala začať diskotéka sa však akosi počasie začalo hnevať a utŕžili sme peknú sprchu, ktorá rozohnala všetkých, čo nemajú pevnú vôľu vydržať čas i nečas a tak sa ukázalo, že predsa len platí: slabé kusy padajú. Vystrašený nevedno čím, vydal sa proti noci i sám Mr_Kuj na svojom modrom kompote tento raz opäť jednou zo svojich overených trás. Počasie sa po čase umúdrilo, vonku pokračovala neviazaná zábava pod holým nebom. Keďže v stanoch bola voda, neodvážili sme tam so zelom a s puskovcami spať a tak sme si zvolili noc v trabantoch. Pre mňa to bolo "tenkrát poprvé" a veru som aj zvažoval, či nenapíšem do Bravíčka, ale neskôr som od toho upustil. Zelo spinkal v mojkovi, puskovci v trabíkovi bufíkovi a ja v trpaslíkovi. Vzhľodom k na to, že trpaslík je kombík, ponúkal mi dosiaľ nepoznaný luxus, rovná podlaha mi ponúkala ergonomické tvary dokonale vhodné pre moju chrbticu, kvalitné nemecké rádio menom šumienka, z praskajúcich reproduktorov zase ľubozvučné tóny neznámeho rakúskeho rádia, pri ktorých moja unavená telesná schránka zaspala. Ráno a či v dopoludňajších hodinách, nás prebralo slniečko, no vedomie že super akcii je koniec, nás veru nepotešilo. Pomaly sme sa pobalili, upratali a lúčili sa so všetkými skalnými, čo zotrvali až do posledného dňa. Spravili sme posledné spoločné fotky a vydali sa na cestu domov. Tentokrát sme sa s puskovcami rozlúčili v inom úseku ako sme sa predtým stretli a pokračovali sme so zelom inou neoverenou trasou, ktorá nám však už overenou bude. Šli sme krásnym moravským krajom, pre mňa dosiaľ nepoznaným. Plný stresov z prípadnej opätovnej poruchy typu klinový remeň som šiel opatrnejšie ako kedykoľvek predtým. No čas ukázal, že špecialista Peter Schober mi to opravil tak, že odvtedy je na tom už viac ako 2000 km a drží ako v prvý deň. V Žiline som sa oddelil od zela a jeho mojka a pokračoval som ďalej domov, kde som zistil, že táto trasa mala "len" 290km...

Zraz Pasohlávky 2005 bol môj prvý "zahraničný" zraz a presvedčil ma, že stojí za to zúčastňovať sa podobných akcií, kde zlého človeka isto nestretnem, spoznám len veľmi dobrých a milých ľudí a hlavne ma utvrdil v tom, že veľa vody pretečie Turcom, kým nájdem podobne vydarený zraz, lebo tento zraz považujem za svoj doteraz najlepší a už teraz sa neviem dočkať na ten ďalší, ktorého sa zúčastním, aj keby som mal predať obličku...

hrubatko